Ján Johanides

Ján Johanides sa narodil 18. augusta 1934 v Dolnom Kubíne, v rodine predavača. Maturoval v rodnom meste a v štúdiu pokračoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde študoval históriu, dejiny umenia a estetiku. Už počas štúdia bol pravidelným návštevníkom klubu spisovateľov, bohémom, diskutérom, parodizátorom aktuálnych politických hesiel. V treťom ročníku ho vylúčili zo školy z politických dôvodov. Prejavoval sa živelne, bol hlučný, nespútaný, slobodný. Pracoval na rôznych miestach. Od roku 1972, po presťahovaní do Šale,  sa venoval slobodnému povolaniu.
 Patril do okruhu prozaikov sústredených po roku 1956 okolo časopisu „Mladá tvorba“. Tu začal uverejňovať svoje prvé prózy, neskôr prispieval aj do iných literárnych časopisov. Knižne debutoval v roku 1963 zbierkou noviel „Súkromie“. 

Na rozdiel od jeho literárnych vrstovníkov nevychádzal zo subjektívneho zážitku, ale z ucelenej koncepcie človeka, blízkej existencializmu. Jeho inšpirácia dielami tohto filozofického a literárneho prúdu (Sartre, Camus) je zrejmá. Existencializmus prijímal ako výraz životného pocitu. Hrdinovia jeho noviel vyrastajú z domáceho prostredia a nesú v sebe aj jeho znaky. Johanidesa zaujíma ich súkromie, teda široká rozloha vedomia a podvedomia v hraničných životných situáciách. Nastoľuje problémy ľudskej osamelosti, úzkosti a strachu, ktoré vo svojich dielach rieši pozitívne s vierou v možnosť trvalých kontaktov človeka s človekom. Štýl jeho písania bol vecný, triezvy a objektívny, ale pritom poetický. V niektorých dielach využíval naopak prvky surrealizmu, príbehy písal ako snovú skutočnosť plnú absurdít. Väčšina jeho próz bola vydaná aj v zahraničí: v Maďarsku, Čechách, Nórsku, Poľsku, Litve, Ukrajine, Nemecku, Francúzsku a USA.  

Tak ako viacerí autori, aj on mal problémy s minulým režimom. V postupujúcej normalizácii istý čas nepublikoval. Keď sa jeho knihy opäť ocitli na pultoch kníhkupectiev, bolo v nich menej iracionality a existenciálnych nálad a viac reálnej spoločenskej kritiky. Postupne sa však vrátil do starých koľají a východiskom sa mu stala história. Z tejto pozície odhaľoval v človeku zlo a ukazoval čoho je schopný. Uverejňovať svedectvá tohto druhu sa mu zdalo také naliehavé, že vydával jednu knihu za druhou. Z bohéma sa stal zamestnanec literatúry na plný úväzok.
V kontexte literárnych aktivít prozaickej generácie, nazývanej aj generáciou „Mladej tvorby“, bol jeho hlas originálny a neprehliadnuteľný. Dňa 5. júna 2008 sa pretrhla niť jeho života.  Slovenskej literatúre bude chýbať. 

OCENENIA

o  2002 – Cena vydavateľstva Slovenský spisovateľ za knihu „Nepriestrelná žena“
o  2002 – Cena Dominika Tatarku za knihu „Nepriestrelná žena“
o  1988 – získal titul zaslúžilý umelec

DIELO

Próza
o  1963 – Súkromie, zbierka noviel
o  1965 – Podstata kameňolomu, súbor prozaických a dramatických textov
o  1966 – Nie
o  1978 – Nepriznané vrany, svojrázna reportáž
o  1979 – Balada o vkladnej knižke
o  1983 – Marek koniar a uhorský pápež, román
o  1985 – Slony v Mauthausene, román
o  1987 – Pochovávanie brata, novela
o  1989 – Najsmutnejšia oravská balada
o  1991 – Zločin plachej lesbičky, Holomráz
o  1991 – Previesť cez most. Rúcha veleby pre chvíle tiesne
o  1991 – Krik drozdov pred spaním, novela
o  1994 – Kocúr a zimný človek, novela
o  1995 – Trestajúci zločin
o  1997 – Nositeľ čarodejného nosorožca, poviedka
o  2000 – Dívaj sa do modrých očí Londýna
o  2002 – Nepriestrelná žena
o  2005 – Hmla v našej trpezlivosti
o  Osemhodinová rodinná fotografia, novela
o  Pušky, novela
o  Vidieť celé, novela

Eseje
o  1995 – Identita v kríze, výber článkov, esejí a rozhovorov z 90. rokov
o  1996 – Rembrandt, esej

Rozhlasové a televízne hry
o  1964 – Spoznávanie
o  1964 – Poskytnutie útechy
o  1966 – Najfantastickejší večer najslávnejšieho herca

Scenáre
o  1969 – 322, filmový scenár podľa vlastnej novely Potápača priťahujú pramene mora (debutový film režiséra Dušana Hanáka).

Fotogaléria